Jdi na obsah Jdi na menu
 


O Alexis sa nehovorí

1. 2. 2008

 O Alexis sa nehovorí

 

Z podsvetia sa na povrch dostali temné sily. Démoni zla. Všetky bytosti nášho sveta sa museli spojiť, aby bojovali s dovtedy neznámym zlom. Tak vznikla armáda na boj proti temným silám zložená zo šiestich oddielov. V ústave Zjednoteného sveta bol zakotvený aj zákon, ktorý zakazoval upírom mať deti. Nik nevedel prečo presne...

 

Zmrznutá pôda ticho vŕzgala pod štyrmi pármi nôh v zimných čižmách. V štyroch siluetách, ktoré sa vzďaľovali od zaparkovaného auta, sa dala rozoznať žena s plavými vlasmi dlhými až po pás a traja muži. Jeden z nich niesol v pravej ruke pomerne veľký predmet tvaru kvádra. Tu, ďaleko od mestského osvetlenia, by náhodný okoloidúci nerozoznal detaily. A vlastne, kto by sem chodil o polnoci?

Všetci mali tváre poznačené strachom. Snáď až na toho muža, čo niesol ten záhadný predmet. Ten mal na tvári výraz chladného odhodlania.

Položil predmet na zem, aby si na chvíľu oddýchol. „Ďalej so mnou nechoďte,“ povedal.

„Zvládneš to?“ spýtala sa žena. Hlas sa jej triasol.

Pozrel na predmet a potom na ženu. Prikývol.

Opäť svoje bremeno zdvihol a neobzerajúc sa zamieril k lesu.

Jeden zo zvyšných dvoch mužov sa pomaly posadil. Plecia sa mu triasli, nie však zimou. S námahou potláčal slzy.

Žena si sadla k nemu, objala ho okolo pliec a upokojujúco mu niečo šepkala, zatiaľ čo jej manžel rukou vytvoril kruh, ktorý ich v hodine duchov mal chrániť pred temnými silami.

Videli ako ich spoločník položil predmet na zem a otvoril ho. Niečo vybral a i v tme bolo vidieť, že sa to hýbe. Potom zmizol v lese.

Trvalo krátko, kým sa vrátil, ale pre čakajúcich to bola večnosť. Svetlovlasý muž teraz už otvorene vzlykal s tvárou zaborenou do ženinej blúzky.

Vracajúci sa vstúpil do magického kruhu a kľakol si k vzlykajúcemu mužovi. Ten sa odtiahol od ženy a uslzenými očami naňho pozrel.

Odhrnul pramienok vlasov z ustatej, uplakanej tváre. „Už je dobre, Andrew“ povedal ticho. „Je to preč. Zabil som to.“ Pri posledných slovách vtisol Andrewovi do ruky prívesok na striebornej retiazke, ktorý dosiaľ zvieral vo svojej dlani.

„Je to preč...“ zopakoval Andrew a zdalo sa, že ho to trochu upokojilo. „Ďakujem ti, Mark.“

Sedeli na zmrznutej zemi ešte niekoľko hodín. Keď pomaly začínalo svitať, Mark pomaly prehovoril. V slabom rannom svetle bolo vidieť, že má čierne vlasy, čierne oči, možno trochu svetlejšiu pleť akoby bolo bývalo zdravé a možno trochu dlhšie očné zuby. „Toto sa nikdy nestalo,“ povedal s predstieraným pokojom.

Žena, ktorú ostatný poznali pod menom Jenny, prikývla. Bolo vidieť, že v tú noc prežila obrovský strach. Plavé vlasy jej neposlušne utekali z inokedy dôsledne upraveného vrkoča a tvár, ktorú z väčšej časti pokrývali vytetované magické znaky mala bledú hrôzou.

„Prisahajte, že toto sa nikdy nestalo,“ opakoval Mark.

Jason, Jennin manžel, ktorý dovtedy mlčal, si odhrnul z tváre tmavohnedé vlasy a trasúcim sa hlasom hovoril starú prísahu, ktorú teraz prispôsobil na tento účel.

Jenny a Andrew jeho slová ticho opakovali.

„Alexis bola dobré dievčatko, milé dievčatko,“ v Markových očiach sa dal postrehnúť náznak šialenstva. „Zabili ju zlý ľudia.“

Tieto slová boli určené predovšetkým Anrewovi, ktorý sa medzitým upokojil a každé slovo prijímal s chladným pokojom šialenca.

„O Alexis sa nehovorí,“ povedal Mark nakoniec.

„O Alexis sa nehovorí. Naša nočná mora skončila,“ vydýchol Andrew.

 

* * *

 

Zobudilo ho svetlo, ktoré mu svietilo priamo na tvár. Posadil sa. Izby základne boli zariadené jednoducho a to jemu aj Andrewovi vyhovovalo. Sklonil sa, aby pobozkal spiaceho milenca na spánok. Potichu vyliezol z postele, aby muža neprebudil. Obliekol sa do toho, čo pre nedostatok iných slov nazývali uniforma. Potom vyšiel z miestnosti.

Po dlhých chodbách zamieril do jedálne. Cestou sa zastavil pri nástenke a s príjemným pocitom zistil, že dnes nemá nikde službu. Boj proti temným silám mal v organizácii aj svoje výhody. Nemusel všetko robiť sám.

A predsa mal pocit, že sa niečo stane. Niečo zlé.

Keď vošiel do dlhej úzkej miestnosti, ktorú nazývali jedáleň, Jenny a Jason už sedeli za stolom. Víla sa svojich raňajok ešte ani nedotkla. Obaja sa mračili.

„Stalo sa niečo?“ spýtal sa.

V duchu dúfal, že len majú službu naviac alebo niečo podobné, nie veľmi vážne. No všetku jeho nádej odplavilo preč, keď ho Jason vyzval, aby si sadol a Jenny mu podala raňajšie noviny.

Preleteli očami titulný článok a vydesene vyskočil zo stoličky. „Andrew to nesmie vidieť, rozumiete?“ skríkol.

Prikývli.

Hodil noviny na stôl, kde vzbĺkli. Jenny pohybom ruky nechala popol, aby sa odpratal do smetného koša.

 

* * *

 

Andrew hojdal na rukách spiace bábätko.

„Takže si ju chceš nechať?“ spýtala sa ho Jenny ustarostene.

Prikývol. „Ona ju nechce a ja predsa nemôžem nechať svoje dieťa v sirotinci,“ povedal. „Navyše, mal by som opletačky. Viete, že Lila je upír. Je to porušenie zákona.“

„Uvedomuješ si, koľko máš rokov?“ spýtal sa Jason.

Andrew prikývol. „Osemnásť. Ja viem. Nejako to už len zvládnem.“

„Nemáš prácu, peniaze, dom,“ vyratúvala Jenny.

„Ale veď ho nechajte,“ zastal sa kamaráta Mark a potom sa k nemu obrátil. „Prečo ju vlastne Lila nechce?“

„Upíri asi nemajú veľmi rodičovské inštinkty,“ poznamenal Jason.

„To, že Lila nemá,“ ohradil sa Mark, „neznamená, že nám chýbajú všetkým. Ja by som vám ukázal, aké mám rodičovské schopnosti! Len to by som ovšem musel byť na baby,“ dodal.

„Mark, vieš, že by to bolo porušenie zákona,“ namietla Jenny s úsmevom.

„Rozmýšľam, prečo majú upíri zakázané mať deti,“ rozmýšľal Jason. „Nie je to diskriminácia?“

„Asi na to majú svoje dôvody,“ povedala Jenny. „Kto vie, čo všetko sa z takého dieťaťa môže vykľuť.“

Andrew sa sklonil nad dcérku. „Podľa mňa vyzerá celkom normálna.“

„Ako sa volá?“ zaujímalo Marka.

„Alexis,“ odpovedal Andrew. „Nemal by o nej nik vedieť. Inak by som mal problémy.“ Znelo to prosebne.

Jason prísažne prikývol. „O Alexis sa nehovorí.“

 

* * *

 

„Andrew o tom nesmie vedieť,“ šomral, keď si do skleneného pohára nalieval nápoj silnejší ako bola králičia krv.

Alkohol mu však nepomáhal zabudnúť na článok v novinách.

Roztrhané, zmrzačené a obžrané telá. Práca šialenca, zmutovaného upíra alebo nejakého, dosiaľ neznámeho netvora? Kde je armáda určená na boj proti temným silám, keď ju potrebujeme?

Vtom do jedálne vošla Samantha. Keď si sadla na svoje miesto a rozložila pred seba svoj prídel, otočila sa k  Jenny. „Kde sú noviny?“

Jenny sa neisto pozrela na Jasona a Marka.

„Markov obľúbený športový klub prehral zápas. Vytočilo ho to, tak tie noviny nechal zhorieť,“ odpovedal Jason s tím najdokonalejšie zahraným kľudom a odhrnul si vlasy z tváre ľavou rukou, na ktorej mu chýbal malíček.

 

* * *

Z poschodia sa opäť ozval detský plač. Andrew unavene vstal. Mark sa už chystal ponúknuť sa, keď ho Jason predbehol.

„Vybavím to,“ povedal. „Aspoň budem mať cvik, keď raz budem mať vlastné.“

Žmurkol na Jenny, ktorá sa začervenala.

Chvíľu bol kľud, Jason zrejme Alexis úspešne uspával. Mark sa práve chystal navrhnúť kartovú partiu, keď sa z hora ozval hrôzou naplnený výkrik.

Všetci traja sa rozbehli do detskej izby, berúc schody po dvoch. Prvé, čo im udrelo do očí, bola krv, ktorou bol pokrytý koberec. Jason, zhypnotizovaný hrôzou a bolesťou sedel na zemi a držal si ruku. K nemu sa batolila ročná Alexis s tvárou od krvi. „Papať,“ žvatľala.

Mark bol jedným skokom pri nej, zdrapil ju a zdvihol. Dievčatko naňho prekvapene pozrelo inokedy zelenými očami. Pri pohľade na krvavo červené dúhovky sa mu obrátil žalúdok.

„Čo sa stalo?“ spýtal sa vydesene Andrew.

Jason, ktorý sa od šoku celý triasol, zo seba vyrazil: „Odhryzla mi prst!“

Mark preletel pohľadom priestor medzi sebou a krvácajúcim Jasonom.

„A čo s ním spravila?“

Keď počuli odpoveď, Jenny stratila vedomie a Andrew zdesene vykríkol. Markov žalúdok urobil prudký obrat.

„Zožrala.“

 

* * *

 

„Prečo to nemá Andrew vedieť?“ spýtal sa Jason neskôr, keď Samantha odišla. Andrew pravdepodobne ešte spal.

„Mohlo by to oživiť spomienky. Tá nočná mora sa pre nás mala skončiť, nechcem, aby musel spomínať.“

„Myslíš, že je to niekto... niečo ako Alexis?“ spýtala sa Jenny.

„O Alexis sa nehovorí,“ zahriakol ju a myslel na to, že nočná mora sa vrátila.

 

* * *

 

Mark sa zobudil. Andrew sa totiž prudko a s výkrikom posadil. Oči mal vytreštené a po tvári mu tiekol studený pot.

„Stalo sa niečo?“

Andrew pokrútil hlavou. Markovi napadlo, že niekto, kto má ledva dvadsať by nemal mať ani náznaky šedín.

„Zlý sen.“

„O Alexis?“

Andrew prikývol. „Mám z nej strach.“

Nebolo to prvý raz, čo sa takto zobudil. Vo vedľajšej izbe sa ozvalo buchnutie. Obaja sa strhli, ale upír videl, že Andrew sa vyplašil viac.

„Idem sa pozrieť, čo sa stalo,“ povedal, no Andrew ho pevne chytil za zápästie.

„Nenechávaj ma tu samého!“

A Mark ostal. Ticho pritom dúfal, že nech buchnutie bolo čokoľvek, Alexis to pri najmenšom vážne zranilo.

 

* * *

 

Opäť ho zobudil Andrewov výkrik. Tentoraz však jeho príčina bola jasná. Andrew si k hrudi tisol poranenú ruku a s čírou hrôzou v očiach hľadel na Alexis, ktorá stála pri posteli. Ledva sa držala na detských nohách a na tvárili mala nechápavý, nevinný výraz. Ona si ani neuvedomovala, čo robí.

Mark vstal tak prudko, že sa dievčatko strhlo. Chytil ju a odniesol do jej izby tak rýchlo, ako len dokázal. Vlastne nevedel čo robí, jeho telu vládli inštinkty a des. Zamkol ju v izbe na toľko západov, koľko bolo možné. Potom behom vyrazil do garáže. Netrvalo dlho, než našiel to čo potreboval.

Nemal čas odkladať to na ráno. Jeho strach ani trochu nepoľavil, kým dvere neistila ešte visiaca zámka a mreža, zaistená reťazou. Možno to bolo šialené, uvedomil si, keď sa o dvere oprel, ale aj keď vedel, že by sa pravdepodobne nedostala cez dvere zamknuté na kľúč, uľavilo sa mu.

 

* * *

 

Ani potom, čo do jedálne vošiel Andrew, nedokázal Mark dostať cez hrdlo kúsok jedla. Spomienky a pocit viny v žalúdku mu to nedovoľovali.

„Je ti niečo?“ spýtal sa ho Andrew ustarane.

„Nie, nič.“

„Nič si nezjedol.“

„Nie som hladný, vezmem si neskôr,“ odpovedal a po chvíli sa mu opäť podarilo predstierať pokoj.

U Jenny bolo normálne, že jedla málo. O Jasonovi však Mark ihneď vedel, že je v rovnakom stave ako on. Jedla sa takmer nedotkol. On však nemusel mať ten pocit, že za to môže.

 

* * *

 

„Moja krv ti nechutí, beštia?“ spýtal sa čudne milým tónom.

Dievčatko zhnusene odpľúvalo, zatiaľ čo on si obväzoval dlaň, do ktorej ho uhryzla. „Tak ti treba, netvor. Máš podobnú krv ako ja. Nemôžeš ma zožrať.“

Surovo sa zasmial. Urážky na hlavu toho, čo sa len s ťažkosťami dalo nazvať dieťaťom, mu pomáhali vyventilovať si vlastný strach z nej.

 

* * *

 

„Nenechávaj ma tu s ňou samého,“ prosil Andrew. Jeho hrôza prerástla do takej mieri, že s Alexis nedokázal ostať sám v dvojposchodovom dome, ani keď bola zamknutá vo svojej izbe.

„Veď tu nemusíš byť,“ upokojoval ho Mark. „Jej sa nič nestane, keď tu bude sama. Choď k Jasonovi a Jenny. Alebo do mesta. Alebo hocikam.“

„A nemôžem ísť s tebou?“

„Nie. Neboj sa, nebudem dlho.“

„Dobre. Ale odvez ma k Jasonovi a Jenny, prosím ťa.“

Andrew vyzeral rád, keď mohol na chvíľu opustiť Alexis. Pomaly ale iste sa z nej stával zdroj hrôzy a depresie. Mark mal čoraz silnejší pocit, že ak to budú musieť ešte dlhšie znášať, zabije ich už len ten stres.

„Bol som preč dlho?“ spýtal sa, keď sa vrátil po Andrewa.

Andrew so slabým, sileným úsmevom pokrútil hlavou a sadol si na sedadlo spolujazdca.

„Kde si vlastne bol?“ Z otázky neznela zvedavosť a Mark vedel, že Andrew už nie je schopný na nič sa sústrediť.

„Uvidíš,“ odpovedal.

Doma, ak sa to miesto hrôzy, v ktorom bola detská izba zamknutá a zaistená mrežou, dalo nazývať domovom, Mark položil na zem ťažkú obdĺžnikovú krabicu.

„Čo je to?“ spýtal sa Andrew opäť tým prázdnym tónom.

Upír zo škatule vytiahol pevnú klietku, do ktorej by sa práve vošiel netvor v podobe dvojročného dieťaťa.

 „Kolíska.“

 

* * *

 

Veliteľ Jervis vošiel do zasadačky. Tváril sa vážne.

Mark ticho dúfal, že nezačne hovoriť o tom článku v novinách. Andrew bol už dlhší čas celkom pokojný, nočné mory už zmizli. Šestnásť rokov stará nočná mora sa však nesmie vrátiť. Nesmie. Mark nechcel pripustiť, aby to museli opäť znášať.

 

* * *

 

Bolo takmer nemožné dvojročnú Alexis nakŕmiť. Hoci bola neustále hladná, odmietala akúkoľvek potravu. Mark vedel, že chce mäso. Ľudské mäso. Ale to jej nebol ochotný poskytnúť.

Okrem neho sa ku klietke, v ktorej teraz trávila väčšinu času nikto nepribližoval. Andrewova psychika na tom bola čoraz horšie. Veta O Alexis sa nehovorí, ktorú kedysi vymyslel Jason ako prísahu, ktorá mala zabezpečiť, že sa kompetentné úrady nedozvedia o porušení zákona, sa teraz stala bežnou súčasťou ich života. A ak sa o nej predsa len hovorilo, nik nepoužíval jej meno. Bola jednoducho to.

Andrew odmietal ostať v dome sám s „tým“ čo i len minútu. Svetlé vlasy mu šediveli, oči mal vpadnuté, v noci nespal viac ako dve hodiny a stŕhal sa pri každom zvuku. Mal rany, ktoré sa ešte nezahojili. To totiž využilo každú príležitosť, aby sa dostalo k mäsu.

Mark na tom nebol o nič lepšie. Mal však vyvinutú schopnosť tváriť sa pokojne.

„Čím ťa nakŕmim, potvora?“

Už na ňu nekričal. Zistil, že vychovávať ju nemá zmysel. Ona jednoducho nechápala, čo robí zle. Rovnako mohol skúšať vychovávať pijavicu.

Nekričal. Prihováral sa jej falošne sladkým hlasom a pri každej príležitosti ju častoval urážkami.

„Ja jem a pijem všetko, tak prečo nemôžeš ty?“

Vzdychol si a nakoniec vytiahol kus surového hovädzieho.

„Keď mne stačí králičia krv, bude tebe musieť stačiť kravské mäso.“

Keď dievča začalo trhať mäso zubami ako lačné zviera, naplo ho. O chvíľu kľačal v kúpelni a zvracal do záchodovej misy.

Jej oči mali teraz červenú farbu stále.

 

* * *

 

„Vo východnej časti boli zaznamenané brutálne vraždy. Možno ste to čítali v dnešných novinách,“ oznámil veliteľ.

Niekoľko hláv sa otočilo k Markovi. Niekto rýchlo vysvetlil, čo sa s raňajšími novinami stalo.

„Ach,“ zamrmlal Jervis a začal vysvetľovať podstatu veci, pričom im rozdal fotky obetí. A to nielen identifikačné fotky pred vraždou, ale aj fotky z miesta činu.

Marka naplo. Nie, nemal slabý žalúdok. Uňho jednoducho takto fungovala hrôza.

Videl, ako pár žien vykríklo, Jenny ozelenela. Obrátil sa na Andrew, ktorému sa fotky v rukách triasli. Jason sa musel napiť.

„Alexis,“ vydýchol Andrew.

 

* * *

 

„Toto dlhšie neprežijeme,“ povedal Mark. Jenny a Jason sedeli na gauči. Andrew sa išiel napiť do kuchyne, ale Mark mal tušenie, že sa len pokúša stráviť čo najmenej času v Alexisinej prítomnosti. Klietka stála pri Markových nohách. Nik sa nechcel pohybovať po dome, kým „to“ nemal Mark bezpečne pod kontrolou.

„A čo chceš robiť?“ spýtala sa víla.

„Musíme sa toho zbaviť.“

„Ako?“ spýtal sa Jason. Andrew sa medzitým vrátil, ale ostal stáť vo dverách, obozretne sledujúc klietku, v ktorej dievčatko spalo.

„Zabiť.“

Toto slovo prišlo na Markovo prekvapenie z jeho vlastných úst. Už párkrát uvažoval o tejto možnosti, ale až teraz, keď to vyslovil, si uvedomil, čo to vlastne hovorí.

„Máš na to žalúdok?“ pokračoval Jason. „Ja by som ju zabil, keby som sa nebál k nej priblížiť. A o Jenny a Andrewovi ani nehovorím.“

„Mám.“

 

* * *

„Kto je Alexis?“ spýtal sa Ernest z päťky.

„O Alexis sa nehovorí,“ pripomenul Jason Andrewovi, ktorý sa teraz chvel s pohľadom upretým na Marka a upír vedel, že na ňom vidno to, čo Andrew pravdepodobne cíti. Des.

„Kto je Alexis?“ zopakoval Savier z trojky Ernestovu otázku.

„O Alexis sa nehovorí,“ povedal Mark. Počul ako Andrew sám pre seba šepká: „Alexis bola dobré dievčatko, milé dievčatko. Zabili ju zlý ľudia. Milé dievčatko...“ Bolo v tom čosi šialené.

Jenny zakliala. Vôbec sa jej to nepodobalo. Vyskočila zo stoličky. „Všetci traja ste blázni! Nemá zmysel to ďalej tajiť! Ten pocit... Zabije nás to! Už teraz začíname šalieť!“

Všetky pohľady sa obrátili na Marka. „Čo ste spravili?“ spýtal sa Jervis. „Mark, prekročili ste nejaký zákon?“

„Viem, prečo sa všetci dívate na mňa,“ povedal Mark pokojne, „ale môžem vás uistiť. Nebolo to moje dieťa.“

 

* * *

 

„Neviem čo s ňou,“ sťažoval sa Andrew. „Vôbec nechce jesť.“

Polročná Alexis sedela v detskej stoličke a hoci bola hladná, jedlo odmietala.

„Je to upírka,“ poznamenal Mark, „skúšal si krv?“

Nečakajúc na odpoveď, vytiahol z košele sklenenú štíhlu fľaštičku naplnenú zvieracou krvou. Trochu z obsahu odlial do Alexisinej stravy a pomiešal to. Kaša v miske mala teraz krvavočervenú farbu.

Ako neskôr Alexisine oči. Vtedy boli ešte zelené.

Dievčatko sa teraz nechalo nakŕmiť. Mark kútikom oka videl, ako Andrewove líca dostali zelený nádych.

„Keby som skôr zistil, že milujem teba,“ povedal Andrew neskôr Markovi, „nemusel som mať tieto problémy.“

„Myslím, že mať dieťa je celkom milý problém.“

Mark ešte netušil, ako veľmi sa mýlil.

 

* * *

 

„Tak vysvetlíte nám, čo sa stalo?“ spýtal sa Jerviss naliehavo.

„O Alexis sa nehovorí,“ povedal Jason a Mark si v tej chvíli uvedomil, že Jenny má pravdu. Presvedčil ho o tom záblesk šialenstva v Jasonových očiach. Pri pomyslení na oči sa mu pred zrakom obrazotvornosti vynoril pár krvavočervených očí...

„Ak ste aj niečo spravili, je to už zrejme premlčané... Ako členov armády a navyše prvého oddielu vás nebudú stíhať... Ide o bezpečnosť nás všetkých.“

Mark prikývol a pomaly vstal. Uvedomil si, že opäť predstiera pokoj. Prečo to vlastne robí? Načo? Začal vysvetľovať. Skôr, ako sa dostal k Alixisiným prvým príznakom, položil ruku na plece Andrewa, ktorý si ešte vždy so šialenstvom v očiach opakoval: „Dobré dievčatko. Alexis bola milé dievčatko...“

„Nemusíš to počúvať, ak nechceš,“ povedal mu jemne. Muž k nemu zdvihol oči, tie zelené oči, ktoré mala kedysi aj Alexis, a prikývol. Vstal a roztrasený vyšiel von.

Mark pokračoval. Kútikom oka videl, že bledý Jason sa musel opäť napiť.

„Takže si ju zabil?“ spýtal sa ktosi, koho upír nepoznal po mene, keď sa dostal k tej noci, keď Alexis pre nich prestala existovať a na chvíľu sa odmlčal.

„Nie, nezabil som ju.“

Počul rinkot skla, keď Jasonovi vypadol pohár.

 

* * *

 

Vybral to z klietky a zrazu to akosi prestalo byť to. Alexis ho objala okolo krku. Vošiel s ňou do lesa.

Posadil ju na zem a vytiahol nôž. Čepeľ sa zablysla v svite mesiaca. Dieťa mu nevenovalo pozornosť. Načiahlo ruku za drobnou myškou a... odhryzla jej hlavu.

Opäť sa to stalo tým. Opäť to bol netvor...

Ale potom zdvihla hlavu a usmiala sa. Spravila to schválne? Jej oči boli zelené. Díval sa do očí, ktoré boli veľmi podobne Andrewovým a cítil, že ruka s nožom klesla.

„Prečo ťa nedokážem zabiť, netvor?“ prihovoril sa jej so zúfalým povzdychom.

Potom mu niečo napadlo. Siahol do vrecka a vytiahol hrubý povraz. Strčil si ho tam dnes ráno. Možno to už podvedome plánoval dlho.

Kvokol si a zviazal dievčaťu pevne zápästia i členky. Nestaral sa o to, či ju to bolí alebo nie. Začala plakať. Vytiahol vreckovku a strčil jej ju do úst, ešte špinavých od myšej krvi. Uhryzla ho. Videl, ako sa vreckovka sfarbila do ružova. Nebolelo to. Vstal. Na ruke mal len škrabanec. Dívalo sa to na neho červenými očami plnými sĺz.

„Nerev, bude ti dobre. Možno ťa tu niečo roztrhá. A ak nie, zomrieš od hladu.“

Zasmial sa smiechom, ktorý nespoznával, otočil sa a odišiel.

 

* * *

 

Natiahol sa po uniforme. Andrew sa prehadzoval, ale nezobudil sa. Markovi ešte v hlave mátalo večerné zasadanie. Jennine obvinenia, že ich klamal a Jasnove výčitky, že je zbabelec. Zúfalé plány vojakov na zastavenie vraždiaceho monštra. Vedel, že všetky obvinenia padajú na jeho hlavu. Previnil sa tým, že nedokázal zabiť dieťa...

Chladný vzduch nočnej ulice mu tak trochu udržiaval rozum v chode. Trvalo dlho, kým zachytil nepatrný závan krvi vo vzduchu.

Šiel po pachu krvi, až kým nenarazil na jej pachovú stopu. Citlivé zmysly ešte podporené výcvikom ho bezpečne viedli k nej.

Dnes nebojoval za armádu. Dnes nebol vojakom prvého oddielu. Dnes bol upír, ktorý túžil po pomste.

Skláňala sa na mŕtvolou a zubami trhala surové mäso. Silou vôle ovládol žalúdok.

„Alexis?“

Otočila sa. „Odkiaľ vieš kto som a kto si ty?“ zavrčala, vstávajúc zo zeme.

Bola už dospelá. Osemnásťročná diablica. Postava i tvár by mohli patriť dievčaťu, akých chodia po svete stovky, ale jej výraz bol výrazom krvilačného netvora. A jej oči...

„Nespomínaš si?“ zavrčal. „Ale svoje meno si pamätáš...“

„Je to jedna z mála vecí, ktoré som o sebe vedela, keď ma našli,“ odpovedala úsečne, nespúšťajúc ho z očí.

Nevedel, kto ju našiel, kde bola doteraz, nič. A ani ho to nezaujímalo. Spravil krok k nej. Za chrbtom zvieral lovecký nôž, ktorým by sa dal zabiť aj menší drak.

„Ty!“ sykla. „To ty! Áno, pamätám si ťa! Ty ma nezabiješ!“ skríkla. „Ani vtedy si to nedokázal!“

Nekládol otázky a neodpovedal jej. Načo by jej hovoril, že nedokázal zabiť dieťa, ale ju áno?

Jediné čo chcel, bolo skoncovať to. Navždy.

 

* * *

 

„Áno, mám guráž to spraviť,“ odpovedal na Jasnovu otázku. „Jediné čo chcem, je zbaviť sa jej. Raz a navždy.“

 

* * *

 

Unavený vošiel do izby. Cestou naspäť sa rozpršalo a z jeho uniformy tiekla voda.

Andrew sedel na posteli, rukami si objímal kolená a triasol sa.

„Kde si bol?“ spýtal sa Marka roztraseným neistým hlasom. „Zobudil som sa, mal som nočné mory a ty si tu nebol... Mal som strach.“

„Je po všetkom,“ povedal Mark. „Je mŕtva. Zabil som to. Alexis je mŕtva.“

„Neviem, či ti verím,“ povedal Andrew. „Chcem, aby bola mŕtva. A chcem si tým byť istý.“

„Potrebuješ dôkaz?“

Prikývnutie.

Mark z vrecka vytiahol úzku krabičku a podal mu ju. Andrew ju otvoril a so šialeným výrazom na tvári sa rozosmial.

Mark vedel, že mu Andrew verí. Vraví sa, že oči neklamú...

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář