Jdi na obsah Jdi na menu
 


Dohadzovačka

2. 2. 2008

Dohadzovačka

 

Rea´s POV

 

Deň 0.

 

„Mami, naozaj budem v poriadku...“ zatiahol môj brat nervózne.

Mama chudákovi Removi nedopriala ani dýchať. Prekontrolovala mu všetky veci, čo si zabalil. Ešte vždy ho má za jej malého Rema, na ktorého treba dávať pozor.

„Naozaj. U Siria nebudem dlho a rýchlo si nájdem nové bývanie.“

Mama s tým nebola spokojná. Remus mal síce devätnásť – rovnako ako ja, keďže sme dvojčatá – ale bol vlkolak a mamka by ho rada strážila ako oko v hlave.

„K Siriovi!“ odfrkla si. „Ak chceš počuť môj názor, nemyslím si, že je dobré, aby si býval s tým chlapcom. Nie, že ba som ho nemala rada, ale nie je vôbec zodpovedný.“

„Nechcem vám byť stále na krku. Som zbytočná príťaž.“

„Ale prosím ťa, čo by sme si s Reou bez teba počali. Od kedy umrel váš otec... Ja len, že Sirius...“

„Sirius je fajn,“ povedala som.

Mama si vzdychla. „A čo spln?“ spýtala.

„Doriešené. Je tam prázdna garáž. Dá sa na ňu kúzlo tlmiace zvuk a...“

Mama si opäť vzdychla. Jej malý Remus nebezpečne vyrástol.

 

Remus bol ešte v izbe a dokončoval balenie. Zaklopala som. Pustil ma dnu. Veľmi si ma nevšímal, keď hádzal do kufra svoje veci.

Pozrela som naňho. „Mne sa to nepáči!“

„Čo?“ spýtal sa zarazenie.

„To, že môj brat bude bývať u Siria“

„Veď si povedala, že je fajn,“ poznamenal.

„To len kvôli mame. Inak by ťa nepustila.“

Vzdychol si. „Čo je na tom zlé?“

„Nič. Ja si len viem predstaviť ako bude taká domácnosť vyzerať. Môžeš chytiť niektorú z tých chorôb zo špiny. Alebo sa z teba nebodaj stane niečo ako Sirius.“ Striaslo ma.

Prevrátil oči. „Čo je na Siriovi zlé?“

„Nič, kým je jeden.“

Pokrútil neveriacky hlavou a uškrnul sa. „Neboj, nebudem tam bývať dlho. Rýchlo si niečo nájdem.“

Deň 4.

 

Rozhodla som sa ísť tých dvoch navštíviť.

Na prahu bytu som ostala zarazene stáť. Čakala som neporiadok, ale toto...

„Kedy sa tu naposledy upratovalo?“ spýtala som sa Rema, ktorý mi otváral.

Zamyslel sa.... „Včera.“ Povedal nakoniec.

„To ste od včera stihli narobiť takýto bordel?“

„Aha, ty myslíš kompletné upratovanie! Tak to neviem... Dávno.“

„A včera?“

„Odpratali sme z obývačky potraviny, ktoré už začínali plesnivieť.“

Rozhodla som sa návštevu skrátiť a to poriadne. Aj tak mi však nemohlo uniknúť čosi zvláštne. Pohľad, akým sa Sirius pozrel na Rema. Bolo to len raz, ale aj tak som si bola istá, že sa mi to nezdalo. Ten pohľad bol... pohľad aký vrhá zamilovaný človek na objekt svojej lásky.

 

Prišla som domov. Ešte vždy som nebola schopná tomu uveriť. Môj brat a ten chalan...

Na to sa musím spýtať. Okrem toho im musí niekto aj upratať. Veď môj brat nemôže žiť v takom prostredí.

 

Deň 5.

 

Remus pracuje do štvrtej popoludní. O štvrť na päť je už doma... ehm.... u Siria. O 16:16 som stála pred ich dverami.

Otvoril Sirius. Remus stál tesne za nimi a vyzliekal si kabát.

Veselo som sa na nich usmiala.

„Ahoj, došla som vám upratať!“

Siriovi klesla sánka. „Čo?“

„Upratať,“ vysvetlila som mu pomaly. „To je, keď odpraceš všetko odtiaľ, kde to nemá čo hľadať a dáš to tam, kam to patrí.“

„Ja viem, čo to znamená,“ zavrčal.

Remus skrýval úškrn. „Isto, Tichošľap?“

Sirius zavrčal tentoraz na Rema a potom sa otočil ku mne, „Prečo tu chceš upratať?“

Uškrnula som sa. „Nenechám svojho brata žiť v takomto prostredí. Okrom toho som zistila, že odkedy sa odsťahoval spolu trávime málo času. Ani sme sa od vtedy poriadne neporozprávali!“

„Je to 5 dní!“ zvolal Remus neveriacky.

„A my sme dvojčatá! Päť dní je ako večnosť!“

„Sme dvojčatá, ale nie sijamské.“

 

„Tak, o čom sa chceš rozprávať?“ spýtal sa ma. Práve som utierala prach v jeho izbe. Tváril sa kyslo.

„Aký je medzi vami dvoma vlastne vzťah?“ spýtala som sa.

Vyzeral nechápavo.

„Čo tým myslíš?“ spýtal sa.

„Ste len priatelia?“

Zalapal po dychu. „Počkaj, počkaj! Ty si myslíš, že ja a Sirius...“

Prikývla som. „Mýlim sa?“

„Si šibnutá.“

„Nie som. Bojíš sa povedať mame, že tento byt nie je len dočasné riešenie? Že si buchnutý do jeho majiteľa?“

Krútil hlavou. „Si blázon.“

Vtom dnu vošiel Sirius. „Rea, kam si dala...“ začal, potom sa zarazil. „Čo sa stalo?“

„Vieš, čo si Rea myslí?“ spýtal sa Remus.

Sirius pokrútil hlavou.

„Že spolu chodíme!“

Sirius vyprskol. Nebol to však smiech ,no, to iste!´ bol to smiech ,bolo by to vtipné, keby som nemal pocit, že by to mohlo byť fajn´.

 

Keď som odchádzala, zachytila som opäť ten pohľad. Nech si Remus hovorí, čo chce, Sirius ho má rád. Veľmi. A neverím, že Remus ho nemá rád. Veľmi.

 

Deň 7.

 

Sedem dní. Týždeň. Už týždeň môj brat býva s chalanom, vlastne pohľadným mladým mužom, ktorý ho miluje. A Remus je buď dobrý herec, alebo nič netuší. V denníku som si z toho spravila zápis na tri strany.

 

O 15:30 som stála pred dverami Siriovho bytu. Otvoril mi.

„Remus tu nie je,“ oznámil mi mrzuto cez pootvorené dvere. Vždy sa ku mne choval mrzuto. Nemá ma rád.

„To je v poriadku. Ja idem za tebou.“

Vystrčil ma na chodbu, vyšiel von a zavrel za sebou dvere.

Mal na sebe len tesné džínsy a ponožky. Predstavila som si, že by z dverí vyšla ich konzervatívna stará suseda od naproti. Asi by odpadla alebo dostala infarkt.

„Pozri sa, akosi tu niesom sám,“ oznámil mi. „Mám asi pol hodiny, kým sa Remus vráti z roboty. Doteraz som trčal na aurorskom kurze a určite tú polhodinu nechcem stráviť s tebou na chodbe.“

„Stačí mi desať minút.“

„Fajn. Čo chceš?“

„Máš rád môjho brata?“

„Je to môj kamarát. Iste, že ho mám rád.“

„Myslela som lásku.“

„Priateľstvo je istá forma lásky,“ odbil ma.

„Vrrrr. Vieš, čo myslím,“ zavrčala som.

„Prečo na mňa vrčíš? Myslel som, že vlkolak je v rodine on.“

„Na človeka sa čo-to nalepí. Späť k mojej otázke.“

„Pozri, tvojmu bratovi sa páčia dievčatá, tak vôbec neviem o čom je reč...“

„Ako vieš?“

„Prosím ťa. Vieš, že je to tak.“

Nie, neviem. Vŕŕ!

„A tebe? Páčia sa ti dievčatá?“

„Do toho ťa nič!“

„Takže nie,“ usúdila som.

„Do toho ťa nič.“

„Len jedna rada. Povedz mu to.“

 

Deň 12.

 

Päť dní som sa pre istotu Siriovi neukazovala na očiach. Ešte teraz som mala v živej pamäti, ako mi ukázal dvere.

Teraz som sa však vybrala za Remom. Mala som preňho koláč od mamy.

 

„Remus je pod sprchou,“ povedal mi Sirius a koláč položil na stôl. Bože, tam bol bordel.

„Mimochodom, už si mu to povedal?“

„Si šibnutá, Rea. Vieš si predstaviť, ako by to asi vyzeralo? – Remus, ja viem, že si na baby, ale chcel by som ti povedať, aj keď ma budeš pravdepodobne nenávidieť, že sa mi páčiš a ...“

Ozvalo sa zakašľanie typu ,mimochodom, som prítomný´. Ja, keďže som videla, že Remus stojí vo dverách už predtým, som sa nezľakla. Zato Sirius nadskočil pol metra od zeme a zbledol.

Remus mal na sebe džínsy, modrú košeľu a okolo pliec prehodený uterák, s ktorým sa snažil usušiť si vlasy. Márne. Máme rovnaký typ vlasov – samé schnú dobre, ale uterákom ani tým muklovským... fén sa to volá sa to nedá. Na tvári mal neurčitý výraz. Keby ste ho poznali tak dlho ako ja a boli by ste jeho dvojča, vedeli by ste, že ten výraz znamená ,tuším sa hovorí o mne a ja by som veľmi rád počul vysvetlenie´.

„Myslím, že pôjdem,“ povedala som nervózne a vyparila som sa.

 

Sedela som v izbe a hľadela som do steny. Čakala som, kedy sa jeden z nich zjaví a zabije ma. Ale Siriov výraz, keď sa Remus ozval stál za to. Budem si ho pamätať do konca života. Aj keď po tomto to nemusí byť tak dlho. Ak som sa mýlila a Remus je naozaj na ženské...

„Rea! Je tu Remus a chce s tebou hovoriť!“ ozval sa mamin hlas. Preglgla som.

Remus sedel za stolom v kuchyni. Jeho neurčitý výraz teraz mohol znamenať viac vecí.

„Ahoj,“ šepla som.

„Čau.“

„Tak, ako to dopadlo?“ vyzvedala som.

„Hádaj,“ vyzval ma. Z jeho tváre stále nebolo nič poznať.

„No, môže byť viac možností.

a) opätoval si jeho náklonnosť a tým pádom na seba môžem byť hrdá

b) neopätoval a zostali ste len priatelia a tým pádom môžem byť spokojná

c) neopätoval a si z neho zhnusený, nechceš ho viac vidieť a prišiel si ma zabiť pomalou a strašnou smrťou, lebo som ti zničila priateľstvo.

Čo z toho to je?“

„Čo myslíš?“ v očiach mu konečne trochu zasvietilo.

„To prvé?“ tipla som si.

Žiarivo sa na mňa usmial. „Mohla by si prosím ťa vymyslieť nejaký šetrný spôsob, ako to oznámiť mame?“

 

Remus odišiel. Domov. Ja som vybehla do svojej izby, vytiahla som si denník a z neho útržok pergamenu.

Vyškrtla som z horného riadku slová Remus a Sirius.

Misia bola úspešná. Koho tu mám ďalej?

Frank a Alice.*

Tak sa do toho pustím...

 

*Ako to dopadlo, vám môže byť jasné z kníh HP.

 

 

 

 

 

Sirius´ POV

 

Deň 0.

 

Príde Remus!

Keď som Removi Lupinovi pred dvoma týždňami navrhol, aby sa nasťahoval ku mne, kým si nenájde vlastné bývanie, len na mňa neveriacky vyvalil oči. Už nejaký čas sa sťažuje, že nechce byť svojej mame na krku, ale nájsť si byt je pre neho dosť obtiažne, pretože je vlkolak.

Napokon súhlasil. Ostatne tento byt len volá po spolubývajúcom, keďže je trojizbový. Remus síce namietal, že s platom, ktorý zatiaľ má asi nebude môcť platiť ani polku nájomného, ale uistil som ho, že to nevadí. S nájomným nech sa netrápi, ja potrebujem spoločnosť a on je ostatne jeden z mojich najlepších kamošov, no nie?

A splny? Je tu predsa garáž! Viem, že je tam zaparkovaná moja motorka, ale tá sa dá zaparkovať aj vonku. A v horšom prípade je tu ešte vždy Škriekajúca búda. Je to cez pol krajiny, ale čo už...

Možno si poviete, že sa na svoj vek nejako rozdrapujem. Trojizbový byt, garáž, motorka... Lenže byt je malý, napríklad moja izba má rozmery asi sedemkrát tri, garáž je rada, že stojí a motorku som dostal zadarmo od jednej starenky, ktorej na záhrade stála už určite celé roky, stačilo ju prerobiť (motorku, nie starenku) a na novo natrieť. Navyše sa mi podarilo úžasné kúzlo (vlastne sa podarilo Removi a Jamesovi, môjmu ďalšiemu naj kamošovi, ktorí mi pomohli vyhľadať v knižnici našej školy nejaké vhodné varianty zaklínadla), takže lieta. A keď si uvedomíte, že môj finančný kapitál je v galeónoch a väčšinu vecí kupujem za libry, zistíte, že tak veľa sa zase nerozhadzujem. Nie tak veľa, aby som si nemohol dovoliť ubytovať ešte Rema.

Remus. Príde vám divné, že tak veľmi chcem, aby býval u mňa? Mne nie. Viem, že väčšina ľudí v mojom veku žije s partnermi opačného pohlavia v bytoch s dvoma izbami, z ktorých jedna je kuchyňa, ale ja som sa vždy vymykal pravidlám. Vonkoncom netúžim po nejakom dievčati, ktoré by ráno blokovalo kúpelňu, zanechávalo otlačky rúžu na zrkadlách a snažilo by sa udržiavať tento byt v nezdravej čistote (neviem, aká je väčšina dievčat, ale moje sesternice Bellatrix a Narcissa sú takéto. James tvrdí, že podľa neho Cissa posiela valentínky sama sebe.). U Námesačníka môžem aspoň tie otlačky rúžu s určitosťou vylúčiť, snáď aj upratovanie, len neviem, ako to bude s kúpeľňou.

A navyše Remus... Remus je niečo iné. Ťažko to opísať. Poznám ho už asi deväť rokov, ale aký skutočne je, som si všimol tak pred štyrmi... Je inteligentný, milý, chápavý, má zmysel pre humor, na rozdiel odo mňa je aj zodpovedný a ... pekný. Ach, ja viem, že to znie divne. Viem, že by som si pravdepodobne nemal myslieť, ako dobre vyzerá, ale je to tak. Remus má krásne oči. Naozaj krásne. Ja myslím... Myslím, že ho asi milujem...

Zo zamyslenia ma vyrušil zvonček na dverách. Remus svoj kľúč dostane až dneska.

Otvoril som mu dvere. Usmial sa na mňa a pretisol sa popri mne dnu. „Ahoj, Tichošľap.“

„Čau,“ uškrnul som sa.

Rozhliadol sa okolo seba a ja som sa cítil trochu vinovato, že je tu taký bordel. Bol tu síce už aj predtým a ja viem, že mu neporiadok nevadí, ale predsa...

Zamieril rovno do izby, ktorá mu pripadla. Jeho prvý zásah do nového bydliska bol, že sa na stene ocitol lunárny kalendár.

„Ty vieš, že dve hodiny meškáš, však?“ poznamenal som.

Remov úškrn narástol o pár milimetrov. „Mame sa to na poslednú chvíľu nezdalo. Boja sa s Reou, že sa zo mňa stane niečo ako ty.“

„Čo je na mne zlé?“ spýtal som sa trochu dotknuto.

„Ja osobne nemám poňatie a Rea povedala, že nič kým si jeden.“

„Majú strach, že im pokazím ich malého vlkolaka?“

„Som od teba o tri mesiace starší a nižší som len o päť centimetrov,“ oznámil mi. Výraz na jeho tvári ma donútil usmiať sa. Vždy sa musím „škeriť od ucha k uchu“, keď sa na neho dívam.

„A teraz keby si bol taký dobrý a nechal ma prezliecť sa,“ navrhol.

„Čo... Áno... Iste... Už tu nie som.“

Som trápny!

 

Deň 2.

 

Za dva dni sa tu Remus celkom udomácnil. Žiadne otlačky rúžu, žiadne upratovanie a ani kúpeľňu neblokuje dlho. Je príjemné vedieť, že tu nie som sám. Včera som sa v noci zobudil, ani neviem prečo a už som nemohol zaspať. Ležal som v posteli a hľadel do stropu, keď som začul kroky mieriace do kuchyne. Ani Námesačník nemohol spať. Vstal som a išiel som za mím do kuchyne. Sedeli sme za stolom, pili horúcu čokoládu (navrhoval som niečo silnejšie, ale Remus veľa nepije. Má rád ďatelinové pivo (A/N: máslový ležák) a to momentálne nemáme alebo víno a to sa na takúto situáciu nehodí. Ohnivú whisky nepije, odkedy sa opil tak, že nebolo možné ho nejakým spôsobom zbaviť opice. Bolo to pri príležitosti zlomeného srdca – dostal kopačky na Valentína.) a rozprávali sme sa celú noc.

 

Keďže sa snažím stať sa Aurorom, musím trpieť dlhé tri roky výcviku. Remus vraví, že mi závidí. On ako vlkolak nemá možnosť ďalšieho štúdia, aj na Rokforstkú strednú sa dostal len tak - tak. Je to škoda, lebo je veľmi nadaný najmä pokiaľ ide o Obranu proti čiernej mágii. Irónia – vlkodlakov pokladajú za tvory temnoty, obranou proti ktorým sa tento odbor zaoberá.

 

Vlkodlak. Úbohý Remus. Je to niečo strašné.

Bol spln. Garáž fungovala nadmieru dobre. Samozrejme, že prišli aj James Potter a Peter Pettigrew. Ako inak, od piateho ročníka sme s ním trávili každý spln.

Viete, vlkodlak je nebezpečný len pre ľudí. Nepopieram, že som človek, ale práve pre toto sme sa stali s Jamesom a Petrom animágmi. Vieme sa meniť na zvieratá. Ja sa mením na psa podobného Besovi, preto ma volajú Tichošľap, James na jeleňa a tak je Paroháč a Peter na potkana, preto dostal prezývku Červochvost.

Keď sme s Námesačníkom pri premene, pomáha mu to udržať si aké – také sebaovládanie. Vtedy príde k menej úrazom.

 

Keď som videl tú premenu prvý raz, bol som zhrozený. Vedel som, že to musí byť strašné, ale to, čoho som bol svedkom...

Teraz to nie je o nič lepšie. Nebudem tvrdiť, že to nebolí, vidieť ho v takom stave, len som si na to trochu zvykol. Viem, že to musí prísť. Nemôžem tomu zabrániť a to je príšerné.

Vidieť ho, dokonalého, dobrého Rema v takej bolesti...

Ale to rýchlo prejde a potom sa hráme ako malé deti... ehm, mláďatá. Robíme všetko pre to, aby si neuvedomil, že by mal niekoho možno zabiť...

 

Deň 3.

 

Ráno som sa našiel ležať na studenej podlahe garáže. Posadil som sa. Všetci traja moji priatelia ešte spali. Remus mal tvár skrivenú bolestivou premenou.

Prišiel som k nemu, tápajúc rukami v pološere. Chvíľu mi trvalo, než som si uvedomil, že prútik mám v podšívke bundy. Keď som ho už bezpečne mal v ruke, bundu som prehodil okolo vkodlakových pliec. Po premene na ňom veľa šiat neostávalo – väčšinu si vyzliekal pred premenou a z toho, čo si na sebe nechával, boli ráno väčšinou zdrapy – a miestnosť bola naozaj chladná.

James sa zobudil a pomohol mi skontrolovať Remov stav. Až na dva krátke škrabance, ktoré som mu pravdepodobne spôsobil ja pri hre, bol v poriadku.

Až teraz sme ho zobudili. Nebolo potrebné budiť ho skôr. Bol unavený a slabý. Pomohli sme mu obliecť sa – James okrem toho ráznym kopnutím do členku zobudil Červochvosta – a nechali ho oprieť sa o naše plecia. Bol som veľmi rád, že sme nestretli nikoho zo susedov. Najmä tá stará bosorka, čo má byt oproti nám by mohla mať veľa otázok.

James a Peter odišli takmer hneď potom, čo sme uložili Rema do jeho postele. Jeho izba bola v o niečo väčšom poriadku ako moja, ale aj tak som sa skoro zabil na jeho košeli, ktorá sa mi cestou priplietla pod nohy. Remus nevyzerá ako bordelár a napríklad knihy má vzorne uložené, ale večer pred splnom je väčšinou taký unavený, že šaty nechá ležať, tam kde padnú a potom to tak často ostane ležať aj ďalší týždeň.

Aj ja by som sa mal ponáhľať, lebo ak prídem neskoro Alastor Moody alias Divooký ma zabije. Ešte som však doniesol Námesačníkovi pohár horúcej čokolády. Zaspal takmer okamžite ako položil šálku na stôl. Tvár mal takú pokojnú a vyzeral tak spokojne, že som tam chvíľu len stál a hľadel naňho. Keď spí spánkom bez snov alebo aspoň nemá nočné mory, vyzerá akoby ho absolútne nič netrápilo. Je to jedna z mála chvíľ, keď nemyslí na to, čo všetko v živote mu jeho handikep nedovoľuje robiť. Ako mnohokrát predtým som premohol nutkanie pobozkať ho a odišiel som na výcvik.

 

Na výcviku sa ma James spýtal, ako nám to s Remom klape. „Dobre,“ odpovedal som. „Vieš, že spolu vychádzame dobre. A navyše vie okrem hrianok a praženice (čo je mimochodom, jediné čo viem uvariť) upiecť aj palacinky. Viac bohužiaľ nie.“

„Pošleme ho na výuku k Lily,“ navrhol James. Jeho snúbenica varí dobre, musí sa nechať.

„Keby som mu to navrhol, zabije ma,“ odpovedal som. Remus varí rád, ale nikdy by to nepriznal. Je skalopevne presvedčený, že mu to uberá na mužnosti...

 

Keď som sa vrátil, Remus bol už hore, sedel v kresle v obývačke a čítal si. Ten človek... ehm, vlkolak, priveľa číta. Raz si iste zničí oči.

„Ahoj,“ pozdravil som ho.

„Ahoj,“ odpovedal, zdvihol hlavu od knihy a usmial sa na mňa. Niečo v mojom žalúdku sa zachvelo.

Jeho úsmev bol vždy príjemný, aj keď teraz mal unavenú bledú tvár. Vedel som, že dnes nemohol ísť do práce – pracuje momentálne na pol úväzku v miestnej knižnici.

„Zajtra príde moja sestra. Chce nás navštíviť,“ kývol hlavou smerom k obálke na stole. „Poslala sovu.“

„Môžem?“ spýtal som sa a načiahol ruku za obálkou. Prikývol.

Reu Lupinovú nemám veľmi rád. Je na môj vkus priveľmi sebavedomá, čo niekedy hraničí až s drzosťou a má uletené nápady. Jedno z mála jej plus je, že vyzerá skoro ako Remus. Ja viem, že sú dvojvaječní a tým pádom by nemali byť identický, ale naozaj sa na sebe veľmi podobajú. Rozdiel je len v troch veciach – Rea je dievča, má dlhšie vlasy a na rozdiel od Rema má svetlohnedé oči, ale Remus mal vraj také isté, kým ho nepohrýzol vlkodlak.

 

Ahoj Remus, písalo sa v liste,

Dúfam, že si spln prežil v poriadku. Celú noc som nemohla spať.

Zajtra Ťa prídem navštíviť. Samozrejme, ak Ti to nevyhovuje, pošli sovu.

Rea

 

„Čo si jej odpísal?“ vyzvedal som.

„Že samozrejme môže prísť,“ odpovedal. „Dúfam, že ti to nevadí. Viem, že ju nemáš veľmi v láske...“

„Nie, to je OK.,“ prerušil som ho. „Kávu?“

 

Potom sa stala Removi dosť nepríjemná nehoda. Niečo rozprával, gestikuloval pri tom a nedal si pozor – položil si ruku priamo do nejakej rozkladajúcej potravy, ktorá na tanieri na stolíku trónila pravdepodobne ešte skôr ako sa sem on nasťahoval.

„Fúúj! Čo je to?“ spýtal sa a utrel si ruku o nohavice.

„Neurážaj! Je to tu pravdepodobne dlhšie ako ty,“ povedal som.

Naklonil sa nad neforemnú vec, v ktorej sa jasne črtal otlačok jeho dlane.

„Vidno,“ poznamenal.

To som už nevydržal a chytil som záchvat smiechu. Remus sa pridal.

„Myslím,“ povedal som, keď som chytil dych, „že je to pravdepodobne zvyšok koláča od Anne.“

Anne je v skutočnosti pani Potterová – Jamesova mama, ale keďže som u nich strávil veľkú časť svojho života a keď som pred časom ušiel z domu prakticky ma prijali za svojho, vlastne mi prikázala oslovovať ju menom.

„Ty si nechal koláč pani Potterovej, božský čokoládový koláč, splesnivieť?“ spýtal sa s predstieranou výčitkou.

„Mal si povedať, že keď sa najem na prasknutie a nebudem vládať dojesť, mám ti zvyšok poslať po sove.“

Nakoniec sme sa zhodli na tom, že skladovať hnijúce potraviny v obývačke je nielen neestetické, čo by nám až tak nevadilo, ale aj nebezpečné a všetkého sme sa zbavili.

 

Deň 4.

 

Keď Rea prišla, otváral jej Remus. Ostala stáť vo dverách a neveriackym pohľadom prešla po miestnosti – obývačke za ním. Tomuto bytu chýba chodba – bordel a tým pádom aj jej šok – by sa trochu rozložil.

„Kedy sa tu naposledy upratovalo?“ spýtala sa Rema.

Zamyslel sa.... „Včera,“ povedal nakoniec.

„To ste od včera stihli narobiť takýto bordel?“

„Aha, ty myslíš kompletné upratovanie! Tak to neviem... Dávno,“ uškrnul sa. Talent na vykrútenie sa z problémov.

„A včera?“

„Odpratali sme z obývačky potraviny, ktoré už začínali plesnivieť.“

Prezrel som si Reu. Mala na sebe červenú minisukňu a čierny top. Bŕŕ, niečo také by nosiť nemala už len z úcty k Removi. Vravel som, že sa neho podobá. Ak budem mať nočné mory, zabijem ju.

 

Sedeli sme v kuchyni. Rea vykladala, čo je u nich nového a Remus varil čaj. Som mu vďačný, že sa toho chopil. Môj čaj je vždy buď prisilný alebo prislabý.

Remus je naozaj dobrý hostiteľ. Zdalo sa, že až na poriadok má všetko pod palcom. Pozoroval som a nechal som sa unášať myšlienkami. Bolo by krásne, keby sme spolu žili. Nie len bývali, ale naozaj žili. Keby...

„Zem volá Siria! Je niekto doma! Tu Rea!“ vytrhla ma Rea zo zasnenia. Mala na tvári taký čudný výraz, akoby vedela na čo myslím. Len to nie!

 

Keď konečne vypadla, zaliezol som do postele a zahrabal som sa čo najhlbšie pod perinu. Ona to vie!

 

Deň 5.

 

Remus pracuje do štvrtej popoludní. O štvrť na päť je už doma. Vlastne, toto nie je celkom jeho domov. Bodaj by bol!

Ešte len prišiel a už sa ozvalo zazvonenie na dvere. Otvoril som. Rea. Opäť v sukni. Ja ju raz zabijem.

 „Ahoj, došla som vám upratať!“ usmievala sa.

Klesla mi sánka. James by mi povedal, že je muž až čudné, že som si ju dosiaľ nezlomil o podlahu. „Čo?“

„Upratať,“ vysvetľovala, akoby som bol malé decko, ktoré nevie, čo to znamená. „To je, keď odpraceš všetko odtiaľ, kde to nemá čo hľadať a dáš to tam, kam to patrí.“

„Ja viem, čo to znamená,“ odvrkol som.

Remus skrýval úškrn. „Isto, Tichošľap?“

Zavrčal som tentoraz na Rema. Nemám rád, keď si zo mňa uťahuje.„Prečo tu chceš upratať?“ oboril som sa na jeho sestru.

Nenechám svojho brata žiť v takomto prostredí. Okrem toho som zistila, že odkedy sa odsťahoval spolu trávime málo času. Ani sme sa od vtedy poriadne neporozprávali!“

„Je to 5 dní!“ zvolal Remus neveriacky.

„A my sme dvojčatá! Päť dní je ako večnosť!“

„Sme dvojčatá, ale nie sijamské,“ bránil sa – márne.

 

 

Netrvalo dlho a nič som nevedel nájsť. Ona totiž „upratovala“. Kam mi dala môj obľúbený hrnček? Nie je na svojom mieste. Býva položený na štvrtej poličke v kuchyni, hneď pri cukre. Ja mám v svojom neporiadku systém.

Vošiel som do Removej izby. Inokedy by som klopal, ale teraz to nebolo potrebné a navyše toto bol čas núdze!

„Rea, kam si dala...“ začal som, ale zarazil som sa. „Čo sa stalo?“ spýtal som sa. Remus totiž hľadel na Reu ako na blázna a ona sa tvárila nezvyčajne vážne.

„Vieš, čo si Rea myslí?“ spýtal sa Remus.

Pokrútil som hlavou a čakal na odpoveď.

„Že spolu chodíme!“

Donútil som sa rozosmiať sa. Prekliata mála bosorka! Ona to vie! Ja ju zabijem!

 

Deň 6.

 

Remus bol v práci a tak som sa vybral pozrieť Jamesa. Bola u nich na návšteve aj jeho snúbenica Lily. Je to jedna z Reiných kamarátiek, ale ak mám pravdu povedať, je mi o niečo sympatickejšia.

Hneď si museli všimnúť, že so mnou čosi nie je tak ako by malo byť. Bol som dosť nesvoj odkedy som zistil, že Rea vie, že sa mi páči ... nie, že milujem jej brata.

Musel som myslieť na Rema. Jemu zjavne nevadilo, že si jeho sestra myslí, že spolu chodíme. Správal sa úplne normálne. Keby som len vedel, či mu to naozaj bolo smiešne alebo či mám u neho aspoň malú šancu.

Zrazu som sa ocitol sám v kuchyni s Lily. Ani som si nevšimol, že James niekam zmizol. Asi pred pol hodinou vzdali snahy vypáčiť zo mňa čo mi je a na čo myslím a tak sme len sedeli, pili ďatelinové pivo a James s Lily plánovali svadbu. Berú sa o dva mesiace.

A teraz James niekam zmizol a ja som ostal sám s Lily. Nič som si z toho nerobil a ponoril som sa opäť do sveta snov, keď na mňa neočakávane vybafla otázku: „Aké je jeho stredné meno?“

„John,“ odpovedal som skôr než som si uvedomil, čo robím a čo a prečo sa to vlastne pýta.

Lily sa rozosmiala. „Vieš, že som si to myslela?“

Čo dočerta s tými dievčatami je? Našťastie sa vrátil James a zachránil ma pred krížovým výsluchom alebo nepríjemnými radami.

 

Deň 7.

 

Axela som stretol nedávno v bare. Celkom fajn chalan, ale nie je to Remus. Niekomu sa možno zdá nepochopiteľné, že ho bozkávam, keď na to aby som to spravil sa musím presvedčiť sám seba, že je to v skutočnosti Remus. Museli by ste byť v mojom rozpoložení, aby ste to pochopili. Snažím sa nájsť inú alternatívu. Niekoho, kto by ma mal rád a ja by som sa po čase snáď naučil mať rád jeho. Verte mi, že nie je ľahké predstavovať si, že je to Remus, keď vonia úplne ináč. Keď som sa začal meniť na psa, stal sa psí čuch moja druhá prirodzenosť. Remus vonia po knihách, po čokoláde a čaji a tak. Axel voňal úplne ináč.

Zazvonil zvonček na dverách. To nemôže byť Remus. Ten má kľúče a navyše má ešte asi tak pol hodinu, kým príde domov.

Rea! Ja ju raz vážne zabijem.

„Remus tu nie je,“ oznámil som jej nie veľmi nadšene. Kto by bol nadšený na mojom mieste?

„To je v poriadku. Ja idem za tebou.“

Vyšiel som za ňou na chodbu a zavrel som za sebou dvere. Trochu prudšie.

Mal som na sebe len tesné džínsy a ponožky a to dievča si to muselo všimnúť. Keby pani Lupinová vedela v akom štádiu oblečenia, či skôr vyzlečenia sa nachádzam pri rozhovore s jej dcérou, asi by ma zabila. Keby vedela, v akých súvislostiach rozmýšľam o jej synovi, spravila by mi určite niečo horšie.

„Pozri sa, akosi tu niesom sám,“ oznámil som jej. Nech vypadne! Nevidí, že na ňu nemám náladu? Práve sa snažím odpútať sa od jej brata! „Mám asi pol hodiny, kým sa Remus vráti z roboty. Doteraz som trčal na aurorskom kurze a určite tú polhodinu nechcem stráviť s tebou na chodbe.“

„Stačí mi desať minút,“ naliehala.

„Fajn. Čo chceš?“

„Máš rád môjho brata?“

„Je to môj kamarát. Iste, že ho mám rád,“ snažil som sa vykrútiť. Tušil som, že je to márne. Ona to vie.

„Myslela som lásku.“

„Priateľstvo je istá forma lásky,“ odbil som ju. Už nemám nádej, že sa jej len tak ľahko zbavím.

„Vrrrr. Vieš, čo myslím,“ zavrčala na mňa.

„Prečo na mňa vrčíš? Myslel som, že vlkolak je v rodine on.“

„Na človeka sa čo-to nalepí. Späť k mojej otázke.“

„Pozri, tvojmu bratovi sa páčia dievčatá, tak vôbec neviem o čom je reč...“ Teda, pravdepodobne sa mu páčia. Naisto to nemôžem vedieť.

„Ako vieš?“

„Prosím ťa. Vieš, že je to tak.“

„A tebe? Páčia sa ti dievčatá?“

„Do toho ťa nič!“ odvrkol som. Bude ešte pokračovať a strelím jej.

„Takže nie,“ usúdila.

„Do toho ťa nič!“ zopakoval som.

„Len jedna rada. Povedz mu to.“

Tak teraz toho mám už vážne dosť. Schytil som ju za golier a ťahal smerom ku schodom k východu. Keby nás takto videla tá bosorka z bytu naproti, pravdepodobne by na mňa podala žalobu. „Pozri sa, neviem, čo to do teba vošlo, ale daj mi pokoj, dobre?! Nestaraj sa do môjho života! Keď budem chcieť, spravím to, ak nie, nespravím! To je moja vec!“

Rázne som ju vystrčil na ulicu a vracal som sa do bytu. Vari to dievča nevie, že kým mu to nepoviem, vždy môžem dúfať?

„Nechaj ma, prosím ťa,“ povedal som Axelovi nie veľmi zdvorilo. „Chcem byť sám.“

Vrhol na mňa ukrivdený pohľad, ale odišiel v podstate bez rečí.

 

 

Deň 9.

 

Prišiel som domov neskoro. Len som sa tak táral po meste. Na výcviku sa ma všetci pýtali, čo mi je, ale ja som im to nevysvetľoval. James si zrejme myslí, že patrím k cvokárovi. Alebo, že trpím ponorkovou chorobou – že mi Remus vyliezol na nervy. Keby tak vedel!

Keď som prišiel domov, na stole ležal lístok. Bol zázrak, že som si ho vôbec v tom neporiadku všimol. Dohodli sme sa však, že teraz, s Voldemortom a jeho rastúcou mocou, keď je neustále nebezpečie, že sa niečo stane, budeme si nechávať odkazy, ak budeme plánovať návrat neskôr ako o ôsmej večer.

 

Ahoj,

Som u Sally Grayovej. Neviem kedy sa vrátim.

Remus

 

Zovrelo mi hrdlo. Teraz si už môžem byť istý, že nemám šancu.

Sally bola v tom istom ročníku ako my. Milé, pekné dievča. Presne niekto, kto by sa k Removi hodil.

Vytiahol som fľašu ohnivej whisky a začal som piť. Bolelo ma srdce. Nie, už nemám nádej. Asi by som mal zohnať Axela a ...

 

Nepamätám si, kedy som šiel spať – namol opitý, ale viem, že to nebolo tak neskoro a Remus ešte nebol doma. Oblbnutý alkoholom som plakal do vankúša.

 

Deň 10.

 

Mal som strašnú opicu. Bolela ma hlava a zahmlievalo sa mi pred očami. Z lekárničky som si vytiahol elixír určený pre takéto prípady. Keď som ho vypil, trochu sa mi uľavilo. Pokiaľ ide o opicu, myslím. Na zlomené srdce nie je elixír.

 

Remus sedel v kuchyni za stolom a čítal noviny.

„Ahoj,“ pozdravil som ho. Veľmi som sa snažil, aby si nevšimol, ako mi je.

„Bré ráno. Čaj?“ usmial sa na mňa.

„Radšej kávu, ak si môžem vybrať,“ navrhol som. Vstal a vybral môj obľúbený hrnček – opäť stál na poličke s cukrom. Zlatý Remus.

„Ako bolo u Sally?“

„Dobre,“ odpovedal.

„Sally je celkom fajn, nie?“ vyzvedal som. Priznám sa, neviem, čo ma to pochytilo.

„Áno, to je.“

„Máš ju rád?“

„Nie je to môj typ,“ odpovedal.

„Ako to myslíš?“ normálne ma ohúril. „Chodíš s ňou predsa, nie?“

Prekvapene na mňa pozrel. „Čože? Nie, ja s ňou nechodím,“ rozosmial sa. „Doučujem jej mladšiu sestru obranu.“

Zmĺkol. „Teraz, keď Voldemortova moc stúpa, je dobré, keď sa čo najviac ľudí naučí brániť sa.“

Zaplavila ma vlna radosti. Nechodí s ňou. Mám nádej! Nemám však odvahu spýtať sa ho. Možno by som mal, ale nedokážem to...

 

Deň 12.

 

Nič dôležité sa včera nestalo. Nič, čo by niečo zmenilo. Bol som normálne na výcviku, Remus v robote, počúval som otázky „Čo ťa trápi?“ a podobne. Deň ako každý iný.

Je nedeľa a obaja máme voľno. Remus je v sprche. Som rád, že som sa už stihol osprchovať, lebo hoci zvyčajne kúpeľňu neblokuje, dnes sa rozhodol ináč.

Ozval sa zvonček pri dverách. Otvoril som a prvé, čo mi zišlo na um bolo: „Čo chceš?“ Bola to opäť Rea.

„Prišla som za Remom. Mama posiela koláč,“ oznámila a podala mi papierovú škatuľu.

„Remus je pod sprchou,“ povedal som jej a koláč som odložil na stôl. Rozmýšľam, prečo nám všetky mamy posielajú koláče. Pri našom kuchárskom umení by bolo osožnejšie, keby nám poslali nejaké kompletné jedlo. Takto iba priberieme a budeme mať postavy ako Peter. Remus s Petrovou postavou. Hnusná predstava. A Rea má navyše opäť sukňu.

„Mimochodom, už si mu to povedal?“ opýtala sa zrazu

„Si šibnutá, Rea,“ povedal som jej. To dievča ma vážne vytáča. „Vieš si predstaviť, ako by to asi vyzeralo? – Remus, ja viem, že si na baby, ale chcel by som ti povedať, aj keď ma budeš pravdepodobne nenávidieť, že sa mi páčiš a ...“

Ozvalo sa zakašľanie, ktoré nás malo upozorniť na Removu prítomnosť. Strhol som sa a zbledol. Stál vo dverách, bokom sa opieral o ich rám a vyzeral skvele. Vlasy mal ešte mokré a po čele mu z nich stekal pramienok vody. Na tvári mal neidentifikovateľný výraz. Koľko toho počul? Teoreticky by to mohlo vyznieť akože sa mi páči Rea, keby to počul len od toho že sa mi páčiš, ale veľmi to tak nevyzeralo.

 „Myslím, že pôjdem,“ Rea zdrhala zo scény. Musela ho vidieť, ako dlho tam stál. Takže asi počul viac, keď sa tak hnala preč.

Stál som tam, neschopný niečo rozumné povedať. Zrazu ma veľmi zaujali moje topánky.

„Počul som dobre, čo si mojej sestre hovoril alebo mi do uší natieklo priveľa vody?“ spýtal sa.

Žeby predsa len nepočul ak veľa.

„Sirius, povedz mi, bola to pravda? Páčim sa ti?“ spýtal sa. Cítil som na sebe jeho pohľad, ale nedokázal som zdvihnúť zrak od podlahy.

„Áno,“ hlas mi ledva vyšiel z hrdla. Mal som strach.

„Naozaj? Naozaj ma máš rád? Alebo je to len jedno z tvojich prechodných zaľúbení?“

„Myslím to vážne,“ hovoril som, hoci som mal pocit, že slová idú na jazyk priamo zo srdca a zabúdajú si urobiť zastávku v mozgu. „Pozri, ak chceš, môžeš sa vrátiť domov a už ma nemusíš nikdy vidieť a ...“

Prerušil ma, ignorujúc môj bľabot. „Máš ma rád aj keď som vlkodlak? Aj keď...“

„Ja ťa milujem!“ povedal som. Ešte vždy som nezdvihol hlavu. Nebol som si istý, kam to smeruje.

„Nikdy by ma nenapadlo, že ma niekto môže milovať takého aký som. A najmä ty... Sirius, môžeš mať koho chceš a ty to vieš...“

Prerušil som ho pre zmenu ja. „Chcem teba,“ vedel som, že to znie ako klišé, ale nič iné mi nenapadlo. „A ak ty nemáš záujem, rovno povedz a nemotaj sa okolo horkej kaše.“

Kútikom oka som zazrel pohyb. Jeho ruka sa dotkla môjho pleca. „Neverím, že sa toto skutočne deje,“ povedal. „Nevieš si predstaviť, ako veľa pre mňa znamenáš, Tichošľap.“

Zdvihol som hlavu. Uprene na mňa hľadel. Natiahol som ruku a dotkol som sa jeho tváre. „Milujem ťa,“ dokončil svoju reč.

 

Objímal som ho a cítil som neuveriteľné šťastie. Mal mokré vlasy a voda mi stekala za golier. Voňal všetkým tým o čom som vedel, že k nemu patrí.

„Vieš, že začínam mať tvoju sestru celkom rád?“ poznamenal som.

„Keď ju spomínaš, mal by som ísť za ňou a uistiť ju, že ju neprídeš zabiť.“

„Chceš mi odísť?“

„Ako ju poznám, zrejme sedí v svojej izbe a bojí sa,“ povedal. V očiach mu svietili ohníčky.

„Odvolávam. To dievča mi kazí zábavu ešte aj keď je na opačnom konci mesta.“

Zasmial sa a pobozkal ma. „Vrátim sa,“ prisľúbil.

 

Keď sa za ním zavreli dvere, poznačil som si v hlave, že treba zrušiť ten jeho inzerát ohľadne bytu. Ešte by mi ho niekto ukradol.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Recommendations: how to promote your svetzlomu.estranky.cz

(LatonyaTorse, 26. 3. 2018 5:33)

Tato zpráva je zde zveřejněna pomocí programu XRumer + XEvil 4.0
XEvil 4.0 je revoluční aplikace, která může obejít téměř veškerou ochranu proti botnetu.
Captcha Rozpoznávání Google (ReCaptcha-1, ReCaptcha-2), Facebook, Yandex, VKontakte, Captcha Com a více než 8,4 milionu dalších typů!

Četl jste to - to znamená, že to funguje! ;)
Podrobnosti na oficiálních stránkách XEvil.Net, je bezplatná demo verze.

XEvil + XRumer crack

(MashaPigma, 13. 12. 2017 13:56)

Tato zpráva je zde zveřejněna pomocí programu XRumer + XEvil 4.0
XEvil 4.0 je revoluční aplikace, která může obejít téměř veškerou ochranu proti botnetu.
Captcha Rozpoznávání Google (ReCaptcha-1, ReCaptcha-2), Facebook, Yandex, VKontakte, Captcha Com a více než 8,4 milionu dalších typů!

Četl jste to - to znamená, že to funguje! ;)
Podrobnosti na oficiálních stránkách XEvil.Net, je bezplatná demo verze.