Jdi na obsah Jdi na menu
 


Cyklus Šťastné náhody: Prvá Kapitola

2. 2. 2008

Prvá kapitola

 

Svet bol kedysi iný. Ľudia cestovali medzi mestami kedykoľvek chceli a neobmedzovali ich územia nikoho. Viedli boj o životný priestor len s upírmi, vlkolakmi a inými humanoidmi, ktorí, nech boli akokoľvek odlišní, sa im predsa len v mnohom podobali.

Potom však nastal Zlom, ktorý sa v učebniciach dejepisu uvádzal s veľkým písmenom, pretože to bola udalosť, ktorá navždy zmenila tvár sveta. Niektorí tvrdili, že to bol zlom fyzický, pri ktorom sa zem otvorila a temné sily vystúpili na povrch v podobe farebnej lumiscencie, ale o tom sa mohli len dohadovať. Isté je, že na zemi sa zjavili stvorenia, ktoré tam dovtedy nežili. Neboli ani humanoidmi, ani sa nedali priradiť k žiadnemu zvieraciemu druhu.

Nazvali ich jednoducho príšery, monštrá. Boli to stvorenia z nočných môr a desivých predstáv.

Začala sa vojna.

V čase Zlomovej vojny sa ľudia museli spojiť s neľuďmi, aby porazili nepriateľa, ktorý bol nebezpečný v svojej záhadnosti.

Nakoniec nevyhral nikto.

Humanoidi prežili, ale boli zatlačení do miest, ktorých hranice sa zmenili na hradby pevnosti, a vznikli rozsiahle územia nikoho, obývané príšerami. Kto si to mohol dovoliť, cestoval lietadlom, kto si to dovoliť nemohol, necestoval radšej vôbec, ak nemusel. Vlaky a konvoje prepavujúce tovar sprevádzali mágovia a vojaci.

Ľudia v mestách sa prispôsobili zmene a život sa ustálil. Už sa nehovorilo o vojne, aj keď niekde sa bojovalo ešte roky po jej oficiálnom skončení.

Svet si zvykol na ľudožravé tvory, ktoré sa objavovali na miestach nešťastí z negatívnej energie.

Oveľa ľahšie, ako si zvykli na zmeny v spoločnosti a v správaní tých, ktorých nazývali neľuďmi. Už v prvých rokoch Zlomovej vojny vznikol Kontakt s ľuďmi, organizácia, ktorá zastrešovala všetky klany, svorky a ďalšie spoločenstvá magických bytostí a sprostredkúvala komunikáciu s ľuďmi.

Ľudia vzali na vedomie existenciu a práva bytostí, ktoré s nimi obývali svet, prispôsobili im zákony. Zabitie upíra bolo zrazu vraždou, vykázanie démona z baru diskrimináciou. A platilo to aj naopak, keď sa zmenili prastaré zvyky a ľudia prestali byť lovnou zverov. Niežeby napríklad upíri prestali piť ich krv, to nemohli, ale prestali ich pri tom zabíjať.

Na oboch stranách však vždy stáli aj jedinci, ktorým zmeny nevyhovovali a vznikali legálne aj undergoundové organizácie na ich potlačenie. Pracovníci Kontaktu sa denne stretali s nesúhlasom a nespokojnosťou. Jej prejavy boli rôzne, od hlúpych nápisov na stenách po vraždy a terorizmus.

Toto všetko musí čitateľ vedieť, ak chce pochopiť postavenie našich hrdinov v spoločnosti a motívy osôb ako Leroy Yales alebo Marisa Shatterfieldová.

Cieľ tých dvoch bol vlastne rovnaký: priviesť svet späť do čias, keď sa ľudia a upíri navzájom lovili. Ale ich prostriedky boli rôzne. Zatiaľ čo Shatterfieldová sa uspokojila s hlasnými protestmi na námestiach, výbušnými rečami a agresívnymi článkami v novinách – ktoré neskôr vyšli knižne spolu s fotografickou prílohou, Leroy Yales sa radšej obracal k násiliu. Súčasťou jeho repertoáru boli vraždy, ktoré páchal sám alebo s pomocou svojich prívržencov a otrokov.

Iní, ako svojho času Neil Underwood, dvadsať rokov hovorca Kontaktu s ľuďmi, sa zo všetkých síl snažili priviesť svet k tolerancii a spolupráci.

 

///

 

Čo je najhoršie, čo môže upíra postihnúť? Horšie ako smrť je stratiť dušu. A dušu upíra možno ukradnúť oveľa ľahšie ako človeka, hoci to dokáže len iný upír alebo bytosť so silnou prirodzenou mágiou. Je to zločin strašnejší ako vražda, pretože obeť žije a predsa už nemá inú motiváciu ako poslúchať rozkazy svojho väzniteľa. Na slovo. Akékoľvek.

Neil Underwood:

Teror (Príbehy najhorších zločinov v dejinách Halinoru)

 

///

 

Rok 352 po Zlomovej vojne

Adrian viedol auto po zasneženej kľukatej ceste, ktorá viedla cez predmestia až k súkromným chatárskym pozemkom – drahým a závideniahodným, ktoré však boli podľa neho nepekne blízko k hraniciam s územím nikoho – a snažil sa nemyslieť na skutočnosť, že patrí k najnehodovejším v oblasti. Na sedadle spolujazdca s bezpečnostným pásom zapnutým cez zelenú zimnú bundu sedela jeho o dva roky staršia sestra Angela. Mala rovnaký modrý odtieň očí ako on a charakteristické Shatterfieldovské odstávajúce uši zakryté dlhými blond vlasmi.

Zo zadného sedadla Lilian Lawrencová vysvetľovala, ku komu to vlastne idú. Lili bola polovíla, vlasy, ktoré boli pôvodne rovnakej fialovej farby ako jej oči, mala prefarbené na ružovo. Zbožňovala pastelové farby a teraz mala na sebe svetložltý chlpatý svetrík, svetlomodré džínsy a na kolenách položenú žlto-bielu vetrovku. Adrian si myslel, že vyzerá trochu ako papagáj, ale to sa jej neodvážil povedať. Bola jeho kamarátka z vysokej školy, obaja študovali medicínu.

„Neila a Jennifer som spoznala v detskom domove, kde brigádujem. Jennifer – má niečo cez tridsať – pracuje na personálnom, jej brat je dobrovoľník. Také dievča pre všetko, od natierania plota po údržbu vodovodu... akurát kávu varí mizernú. Možno tam bude aj Scarlett, to je dievčatko od nás... Underwood ju chce adoptovať, akurát, že sa to už roky ťahá... Ale aspoň ju už môže brávať so sebou.“

 

///

 

Neil zložil telefón bez pozdravu, nechávajúc to, čo mu Brian oznámil, doznieť, doraziť k jeho mozgu. Snežilo. Aj v tú noc pred sedemdesiatimi rokmi snežilo.

 

///

 

Rok 278 po Zlomovej vojne

Neil čakal na autobus. Ruky mal hlboko vo vreckách vetrovky, vo vlasoch sa mu usádzali snehové vločky. Mal ich vtedy trochu pridlhé a vlhkom sa mu skrúcali, dych sa mu zrážal pred tvárou.

„Hej, bábika!“ ozval sa mu za chrbtom mužský hlas. Namrzene sa otočil a zarazil sa. Muž, ktorý sa na neho usmieval, bol viac než atraktívny. Mal dlhé svetlé vlasy a modrozelené oči.

„Prepáč,“ uškrnul sa, keď videl, ako sa Neil tvári. „Vyzeráš tak. Moja neter ich zbiera. Tie drahé s ohybnými kĺbmi a... Volám sa Leroy Yales.“

A Neil sa usmial. „Neil. Neil Underwood.“

Mal si spomenúť, že ho učili nerozprávať sa s cudzími ľuďmi a že ukončená vysoká škola na tom nič nemení. Lenže ten muž bol atraktívny, očividne sa o neho zaujímal – o Neila, ktorého ľavý profil ľudí desil – a Neil sa cítil osamelý. Jeho adoptívny otec zomrel polroka predtým, mama bola v domove a väčšinu času ho nespoznávala, svojho o šestnásť rokov staršieho brata videl dvakrát v živote.

 

///

Rok 352 po Zlomovej vojne

Chata, pred ktorou Adrian zaparkoval, bola pekná dvojposchodová drevená budova so zasneženou strechou. Z komína stúpal dym. Pred dverami sa bokom o zárubňu opierala žena oblečená v ružovom od podrážok zimných topánok po gumičku sťahujúcu tmavohnedé vlasy, v rukách držala pariaci sa hrnček. V záhrade sa asi päťročné dievčatko v čierno-červenom so svetlými vlasmi hralo s veľkým tmavošedým psom, ktorý chňapal po vločkách.

„Lily!“ zvolalo dievčatko, keď ich zbadalo, a rozbehlo sa k nim.

„Scarlett,“ polovíla ju pevne objala a keď sa vystierala, uškrnula sa na Adriana a Angelu. „Už teraz mi chýba môj Keith. Ale jeho otec má naňho asi nárok...“ Zamávala Jennifer Underwoodovej, ktorá vykročila smerom k nim. Bola to vysoká žena s nadváhou, ktorá však svoje kilá nosila s pôvabom. Veselo sa usmievala.

„Vitajte v mojom kráľovstve, mládež,“ vyhlásila a potom, čo sa s Lili zvítala objatím, podala obom ruky.

 

///

 

Nie sú ako my. Nemyslia a necítia ako my. Ženie ich vpred len túžba uspokojiť svoje najnižšie potreby.

Marisa Shatterfield:

O neľuďoch

 

///

 

Axel sa oprel oboma rukami o operadlo Brianovej stoličky a ponad adminovo plece nahliadol do súborov v počítači, ktoré si prezeral.

„Volal si mu?“

„Neilovi? Áno. Zobral to dobre. Počká na ľudí od nás, ale vraj si nemyslí, že by ho Leroy Yales vyhľadal.“

Čiernovlasý upír mu jemne zhrnul vlasy, ktoré mu liezli do tváre, za ucho, ale Brian jeho ruku odstrčil. „Myslíš, že by mohol byť v nebez... To znie hlúpo...“

„Mohol by byť.“

„Neil si myslí, že pre Yalesa je príliš bezvýznamný. Podľa neho je len jeden z mnohých a k tomu hajzlovi sa vraj nemohlo dostať, na čom všetkom za posledné roky pracoval.“

„Bol jeho poslednou obeťou.“

„Svedčil proti nemu.“

 

///

 

Neil mal vždy po ruke nejaký ten zápisník a pero. Písal, kedykoľvek ho niečo napadlo, dokonca si viedol podrobný, aj keď chaotický, denník. Bol to nápad jeho psychologičky, podľa nej mu to mohlo pomôcť uvoľniť sa a zbaviť sa stresu. Mal pravdu.

Lenže boli okamihy – ako čakanie na vyšetrovateľov – keď to nebolo to pravé. A ak sa nechcel prechádzať po dome – tak hlúpo prázdnom, keď tam nebol ani len Démon – dvíhal činky.

Jednopodlažný dom s úzkou terasou, ktorá trčala takmer nad vodu, a bez záhrady, do ktorého sa Neil presťahoval, keď Jennifer vyrástla, hovoril o mužovi so vzťahom k technike a literatúre, ktorý má množstvo priateľov, ale žiadneho partnera.

Zatiaľ čo tmavovlasý muž bezmyšlienkovite dvíhal činku, na monitore počítača za jeho chrbtom, ktorý nevypínal, keď bol doma, bežal šetrič s fotografiami jeho blízkych z nedávneho obdobia - Od Axela Watsona, ktorý bol jeho najlepší kamarát, cez Axelove dve sestry Selinu a Juliu, po Briana, Jennifer, Démona a Scarlett. Na stole boli bez systému rozložené pohľadnice k blížiacim sa sviatkom, na chladničke prilepené a magnetkami prichytené odkazy písané rôznymi rukami („Volať Jeffovi.“ „V chladničke máš pripravené jedlo pre Scarlett. Nepokúšaj sa variť! Jen“ „To svetlo v kúpeľni nesvieti už šiesty mesiac, sakra. D.“).

Veľkú časť obývačkovej steny obsadila knižnica. Obsahovala predovšetkým detektívky a populárno-vedeckú literatúru, ale jedna polica bola vyhradená knihám s temnými obálkami pojednávajúcim o skutočných zločinoch v Halinore, ktoré mali nejaký súvis s Kontaktom s Ľuďmi. Tie napísal Neil sám, hoci pod pseudonymom. Kriminalita a boj proti nej boli jeho hobby veľmi dlho a v časoch, keď pracoval ako hovorca Kontaktu s Ľuďmi, sa mu toho podarilo zozbierať veľmi veľa. Prvou z kníh bolo tristo strán opisujúcich prípad Ľud verzus Leroy Yales.

O čom dom nehovoril, bola séria nevydarených vzťahov a sklamaní. Niekedy sa upír cítil, akoby ho niekto preklial.

Akoby nevedel kto.

Vďaka Leroyovi Yalesovi spoznal mnohých úžasných (ne)ľudí, ale nemal dôvod myslieť na neho preto v dobrom.

Ktosi zazvonil a Neil neochotne položil činku. Vôbec nemal chuť rozprávať sa s niekým cudzím o tom mužovi a deliť sa o nechutné spomienky – písať o tom bolo niečo celkom iné.

Leroy Yales bol hajzel, čo mohol viac dodať?

 

///

 

Rok 278 po Zlomovej vojne

Neilova trojmesačná romanca skončila pár dní pred Vianocami raziou v tajnom a ilegálnom upírskom klube – podniku, kde sa stretávala radikálna skupina vedená Yalesom. V tú noc tam nedobrovoľnou premenou na upíra prešlo sedem mladých ľudí, z ktorých dvaja to neprežili.

Zatiaľ čo zásahová jednotka Kontaktu s ľuďmi zatýkala, Niel kľačal na zemi s tvárou v dlaniach. Tmavomodrú košeľu mal presiaknutú krvou a neprestával sa triasť.

 

///

 

Rok 352 po Zlomovej vojne

Adrianovi bolo jasné, že sú určité zdvorilostné frázy, ktoré sa patrí po predstavení sa položiť, ale nemohol si pomôcť. Sledoval to obrovské tmavošedé psisko s dvojfarebnými očami, ktoré pokojne stálo vedľa malej Scarlett, ktorá si odkladala vetrovku premočenú snehom.

Stáli v malej chodbe chaty, vchodové dvere ešte vždy otvorené, pretože sa dnu nevošli všetci naraz. Otočil sa k Jennifer stojacej za ním, ešte vlastne v záhrade, vysvetľujúcej ponad jeho rameno Lilian, že jej brat sa musel zdržať v meste.

„Môžem sa spýtať... nevyznám sa v psoch, ale... je to bežné plemeno?“

Tmavovlasá žena sa zasmiala. „Nie, je to pouličná zmes. To ale neznamená, že ho nemáme radi,“ dodala, keď k nej pes zdvihol vyčítavý pohľad, akoby jej rozumel.

Scarlett pevne objala čierne zviera okolo krku. „Démon je ten najlepší pes na svete!“

 

///

 

Keď si Neil premeriaval toho mladého ľudského policajta z oddelenia spolupracujúceho s Kontaktom, nemohlo mu nenapadnúť, že Leroyovi by sa páčil. Nebol by presne jeho typ, ale toho svetlovlasého hajzla priťahovala neistota a naivita, taká, akú mal ten mladý muž v očiach. To, že ľudská polícia poslala také ucho, znamenalo, že si už teraz uvedomujú, že prípad nepatrí im, ale Kontaktu. Sprevádzala ho démonka, čarodejnica Kontaktu, s červenými vlasmi, oranžovými očami a retiazkami s príveskami kúzel okolo krku aj zápästí.

Zatiaľ čo muž kládol Neilovi rutinné otázky a vysvetľoval mu, ako by si mal dávať pozor a koho by mal v prípade akéhokoľvek podozrenia kontaktovať (a teraz už hovoril o Oddelení pre Riešenie Upírskych Záležitostí, nie o polícii) – akoby to Neil, ktorý bol celé roky priateľom najvplyvnejších ľudí oddelenia, nevedel – dievča prešlo dom a skontrolovalo, obnovilo a upevnilo zabezpečovacie kúzla.

„Bolo by lepšie, keby ste neopúšťali dom, ak to nebude nutné,“ povedala hnedovlasému upírovi.

Odpovedal pokrútením hlavy. „Sľúbil som svojej rodine, že za nimi prídem na chatu.“

„Rodine?“ zopakovala. Alebo bola oveľa mladšia ako vyzerala – a ak vezmeme do úvahy, že na dvadsať kalendárnych rokov pripadá jeden rok veku démona, muselo to byť trojciferné číslo – alebo žila väčšinu svojho života mimo Halinoru a nevedela veľa o verejnom živote v minulosti mesta. Pravdepodobnejšia bola druhá možnosť, lebo ak by sa bola narodila až potom, ako prestal robiť hovorcu, práve by sa učila chodiť.

Jednoducho prikývol, neochotný vysvetľovať svoju situáciu. „Okrem toho budem musieť vychádzať aj kvôli svojej práci,“ dodal. Hrabanie sa v archívoch, pátranie po pamätníkoch a nekonečné rozhovory – písanie o skutočných udalostiach pripomína detektívku.

„Myslela som, že píšete,“ povytiahla obočie.

Len prevrátil oči. Mágovia... presvedčení, že oni majú v živote tú najzložitejšiu prácu.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Tornado, earchquakes?! No, it is XEvil.

(LatonyaTorse, 26. 3. 2018 20:58)

Tato zpráva je zde zveřejněna pomocí programu XRumer + XEvil 4.0
XEvil 4.0 je revoluční aplikace, která může obejít téměř veškerou ochranu proti botnetu.
Captcha Rozpoznávání Google (ReCaptcha-1, ReCaptcha-2), Facebook, Yandex, VKontakte, Captcha Com a více než 8,4 milionu dalších typů!

Četl jste to - to znamená, že to funguje! ;)
Podrobnosti na oficiálních stránkách XEvil.Net, je bezplatná demo verze.